Tajovský, opát

Autor: Alena Vantová | 15.4.2012 o 15:55 | Karma článku: 8,81 | Prečítané:  172x

Bohumil Vít Tajovský bol opátom želivského kláštora. V roku 1950 bol odsudený v monsterprocese na 20 rokov väzenia, v roku 1960 bol prepustený na základe amenstie prezidenta. Z množstva jeho názorov som vyberala názory na cirkev a vieru.

Bohumíl Tajovský sa narodil v marci roku 1912 v Klanečné, v rodine krajčíra. Tajovský v rozhovore s Alešom Palánom a Janom Paulasom charakterizoval svojich rodičov za nábožensky založených. Podľa neho bol ich rod známy na Brodsku svojou náboženskou horlivosťou. Zvykom v ich rodine bolo sa denne modliť.

Vstúpil do seminára v Hradci Králove, v treťom ročníku sa rozhodol vstúpiť k premonštrátom v Želive, kde dostal radové meno Vít. Od roku 1942 do prevratu roku 1948 pôsobil na gymnáziu v Humpolci ako profesor náboženstva, latiny, dejepisu a filozofie. Dňa 7. 1. 1948 bol zvolený za želivského opáta. Jeho heslom bolo „ Ante omnia Deus de inte proximus." Po prevrate v roku 1948 bol verejne označený za nepriateľa ľudu a bol mu zakázaný vstup na gymnázium v Humpolci. Prvýkrát bol zatknutý v júni 19469, ale bol prepustený po dvoch dňoch. Druhýkrát bol zatknutý bol 30. 1. 1950  súvislosti s tzv. číhošťským zázrakom". Počas svojho väznenia veril, že ho Boh zachráni. To, že sa nakoniec vrátil, považoval za veľký dar.

Bol súdený v rámci prvého monsterprocesu s predstaviteľmi rehoľných rádov a kongregácií v marci 1950. Dostal 20 rokov väzenia za vlastizradu, špionáž a za organizovanie ozbrojeného prevratu. Sedel na Pankráci, v Mirove, vo Valdiciach a v Leopoldove. Veril tomu, že sa vráti na slobodu. Pripomínal, si že ho Boh zaviedol na miesta, kde sa mu vôbec nechcelo. Utešoval sa tím, že i táto strašná skúška má nejaký zmysel. Na slobodu sa dostal na základe amnestie v roku 1960.  Po prepustení pracoval najprv ako lesný robotník, potom v zime ako topič a cez leto ako podnikový archivár do roku 1971. Od roku 1971 bol v invalidnom dôchodku,v roku 1993 sa vracia späť s rádovou komunitou do želivského kláštora a obnovuje sa tam kláštorný život. Dňa 11.12. 1999 zomrel v želivskom kláštore.

Vychádzal z myšlienky, že Boh nie je možné viniť za komunizmus, ktorý si ľudia sami vybrali. Človek je pre neho slobodná bytosť, ktorá volá medzi dobrom a zlom. Boh mu túto slobodu neberie. Boh dopúšťa veci, ktoré si človek zvolil alebo sa stal ich obeťou, ale na druhej strane človeka nikdy neopúšťa. Viera pre neho „to je jistota, že jsme Boží děti a že se o nás Bůh stará - a to i ve vězení. Potom můžeme svůj život zavěsit na Boha a důvěřovat, že všechno, co nás potká, má svůj smysl. To byla ta myšlenka, která nás ve vězení vždycky nesla."

Podľa Tajovského sa náboženské vedomie prehlbuje, „pretože člověk se už nemůže tolik opřít o zvykovou víru jako dřív a musí sám prožiť a poznat, jak je víra pro jeho život důležitá." Myslí si, že v Čechách tento ponor hlbší kvôli tomu, že nie je tradičné náboženské prostredie. Táto viera, ktorý tu vzniká, „vychází z opravdové touhy a potřeby člověka.

Viera je pre neho „otázka vztahu člověka k Bohu a bližním". Charakterizuje vieru jako svoju najsilnejšiu oporu svojho života. Tvrdí, že keby ju nemal, tak by nebol dávno na svete, „bez víry v Boha bych musel všechno vzdát." Najviac mu pomohla v kriminále, kde mu dávala istotu, že všetko má nejaký zmysel.

Podľa svojich vlastných slov bol ušetrený veľkých pochybností. Takýmto zápasom o vieru neprešiel. I v tých najťažších chvíľach sa spoliehal na to, že bude lepšie. Viera je podľa neho „jistě ovliněna výchovou, prostředím, školou, ale především je to dar Boží". Boh ponúka človeku vieru a slobodná voľa človeka je v tom, že ju môže odmietnuť.

Hlavnou zásadou kresťanstva má byť milovať blížneho preto, lebo ho Boh stvoril, a nie preto, aby sa mal človek raz dobre. Kresťanstvo môže osloviť dnešného človeka svojou duchovnou hĺbkou. Keď „někdo žije křestanským životem, je k druhým lidem laskavý a přívětivý, nepodráži jim nohy a netouží jim uškodit." Cirkev by mala podľa neho žiť podľa Ježišovho vzoru. Slúžiť ľudom, starať sa o otázky nadprirodzeného i prirodzeného života. Nemala by zasievať nenávisť k druhým, ktorí sú iného zmýšľania. To nebolo v cirkevnom učení dovolené, ale niekedy sa dialo a deje. Cirkev má preto mnoho práce na vlastnej obnove.

Prežívanie náboženského žiovta je i podľa neho vecou toho, „jak bude člověk sám napomáhat rozvoji vlastní víry." Keď dostal od Boha dar viery, nemá ísť len o to, aby sme mohli prijať tento dar, ale ma by ho tiež rozmožiť. Uznáva, že každý človek je v tomto smere iný. Je inak disponovaný, má iné rodinné zázemie a iné životné skúsenosti. Preto treba mať trpezlivosť s ľudmi, ktorí hľadajú. I keď sa k vieru dopracúvajú „klikatou a nebezpečnou stezkou, je to pořad lepší, než kdyby o ní vůbec nepřemýšleli."

Uznáva, že vecou slobodnej voľby človeka, aby si vybral svoju cestu. Tvrdil, že „pokud to bere poctivě, Pán Bůh ho neopustí." Presadzoval myšlienku, že by vo farnosti mali byť prístupne moderné časopisy i tie, ktoré idú starou cestou. Podľa neho by nemalo dochádzať k tomu, že kňaz, ktorému sa páči určitý druh tlačovín, by ostatné odhlásil. Mal by rešpektovať skutočnosť, „že lidé se k Pánu Bohu dostávají rozdílnými cestami."

Literatúra:

Pálan, A. - Paulas, J.: Bohumil Vít Tajovský. Člověk musí hořeti. Torst : Praha 2001

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?