Pre Grahama je pýcha stav, ktorý predchádza takmer všetkým ostatným hriechom. „Každý hřích je totiž forma sobectví a pýcha jakožto podstata sobectví náleží právě v nenáležitém sebehodnocení, které se samolibě kochá myšlenkami o vlastní převaze nad ostatnými lidmi."[1] Pýcha sa môže prejavovať rozličnými spôsobmi, ale všetky jej prejavy majú spoločné to, že pochádzajú z ľudského srdca, ktoré si myslí, o sebe, že je niečo viac. „Je to ono odporné sobectví, které odpuzuje lidí i Boha. Je to vzpurná nadutost, která se chvástá před lidmi a nadýmá v přítomnosti Všemohúceho."[2]
Rozdeľuje pýchu na duchovnú, rozumovú, vlastnícku a spoločenskú. Najodpornejšia pre neho je duchovná pýcha. Bola to táto pýcha, ktorá spôsobila, že Lucifer padol. Zdrojom tejto pýche je, že sa spolieha na seba a svoju vlastnú spravodlivosť a nechce byť závislá na Božej milosti. „Bůh má v ošklivosti duchovní pýchu, protože se holedbá dobrotu podle vlastních měřítek."[3] Touto pýchou môžu trpieť ľudia, ktorí sa chvália svojou samospravodlivosťou, tí, ktorí si myslia, že sú lepší ako ostatní. Myslia si, že oni sú tí čistí a ostatní sú nečistí, myslia si, že majú patent na zvestovanie evanjelia.
Intelektuálna pýcha sa prejavuje v pocite nadradenosti voči ľudom, ktorí nedosahujú úroveň posudzovaného človeka, sú podľa neho nedostatočne vzdelaní. Pri vlastníckej pýche dáva človek na predné miesto svojho života hmotné statky. Z ich hodnoty odvodzuje svoju hodnotu. Je pyšný na svoj majetok, auto, dom atď. Naproti tomu sa spoločenská pýcha prejavuje v triednej alebo rasovej nadradenosti. Na základe toho, že patrí k nejakej spoločenskej vrstve, sa môžem povyšovať nad ostatnými.
Pre Grahama je pýcha kameňom úrazom na ceste do kráľovstva nebeského. Pýcha je pre neho hriech, ktorý Boh najviac nenávidí. Žiadny pyšný človek nevojde do kráľovstva nebeského. Človek má vyznať svoju pýchu a pokoriť sa pred Bohom.
[1] Graham, B.: Sedm smrtelných hříchů, str. 11
[2] Graham, B.: Sedm smrtelných hříchů, str. 11
[3] Graham, B.: Sedm smrtelných hříchů, str. 12
