V Summe teologickej v II-II q.161 najprv zaoberá otázkou, či je možné považovať pokoru za cnosť. Uvádza argumenty pre a proti, napr. Aristoteles nepovažoval pokoru za cnosť, je to pre neho vášeň. Podľa Akvinského je úlohou pokory brzdiť ducha, aby nešiel veľmi vysoko a zároveň „pokora, pokud je ctnost, ve svém pojmu obnáší jakési chvalné klesnutí k nejnižším"[1]. Pokiaľ pokora má byť cnosťou, tak nesmie byť nariadená nejakou vonkajšou mocnosťou, ale musí vyplývať z vôle mysle. Pokiaľ je pokora zvláštnou cnosťou „přihlíží především k poddanosti člověka Bohu, pro nějž se také pokorně poddává jiným"[2].
Základom pokory je poznanie vlastného nedostatku. Úlohou pokory je riadenie a usmerňovanie žiadostivosti, ktorú človek v sebe má. Pokora, ktorá je darom Božej milosti, obsahuje podrobenie sa človeka Bohu a spoľahnutie sa na jeho pomoc. Pre pokoru, ktorú máme voči Bohu, sa máme podrobovať všetkým našim blížnym na základe vnútorného úkonu duše.
Ďalej sa zaoberá otázkou, či pokora je najväčšia cnosť. Skúma, kde sa nachádza sa pokora v hierarchii cností. Pokora nie je pred spravodlivosťou, „ k níž je připojena pýcha, a která již přestala býti ctností, jako zase naopak pokorou je odpouštěn hřích".[3] Pokora je na prvom mieste vtedy, keď vyháňa pýchu, ktorá odporuje Bohu. Nadutosť pýchy vyprázdňuje človeka a potom človek nemôže byť podrobený a otvorený vplyvu Božej milosti. Viac ako pokora je pre neho láska a iné cnosti, ktoré nás približujú k Bohu.
V II-II q. 162 sa zaoberá otázkou, či pýcha je alebo nie hriech. Sám ponúka definíciu, čo to znamená byť pyšným: „Kdo totiž chce překročiti to, co jest, je pyšný[4]". Pýcha pre neho zahrňuje niečo, čo odporuje zdravému rozumu a to z pýchy činí hriech. Pyšný človek totiž nepodrobuje svoj rozum Bohu. Nechce od neho prijať poznanie pravdy a byť osvietený Božou pravdou. Pýcha tým prekračuje pravidlo rozumu.
Pokiaľ je pokora uznanie podrobenosti človeka voči Bohu, tak pýcha je vlastne nedostatok tejto podrobenosti t.j. voči Bohu a jeho pravidlu. Toto nepodrobenie má podľa Akvinského charakter smrteľného hriechu a tak pýcha je podľa svojho rodu smrteľným hriechom. Cieľom pýchy je prevyšovať ostatných, vynikať. Predmetom pýchy je neriadené milovanie vlastného vynikania, ktoré nie je podľa správneho rozumu. Toto milovanie sa môže prejavovať v rôznych veciach - duchovných aj zmyslových.
Podľa Akvinského sa hriech pýchy prejavuje dvojakým spôsobom. Jednak tým, že pýcha je zvláštny hriech, lebo má zvláštny predmet. Cieľom toho je neriadená žiadosť vlastného vyniknutia t.j. vlastný cieľ pýchy. Jednak tým, že pýcha ma tendenciu prelievať sa na iné hriechy a tak z pýchy môžu vzniknúť aj iné neresti. Dôsledkom pýchy človeka môže byť až pohŕdanie Božím zákonom, ktorý ho chráni pred hriechom. Niekedy môže byť pýcha zdrojom ostatných nerestí, ale nemusí to byť vždy. Akvinský pripúšťa aj tú možnosť, že človek prekročil Boží zákon z nevedomosti alebo zo slabosti.
[1] Akvinský, T.: Summa theologiae, II-II q.161 a.1 ad 2
[2] Akvinský, T.: Summa theologiae, II-II q. 161 a.1 ad 5
[3] Akvinský, T.: Summa theologiae, II-II q. 161 a. 5 ad 1
[4] Akvinský, T.: Summa theologiae, II-II q. 162 a.1 co
